Zápisky z Nepálu. Ilam. Časť II.

Autor: Simona Kuciaková | 2.10.2013 o 19:26 | (upravené 10.4.2014 o 17:59) Karma článku: 8,05 | Prečítané:  183x

Naša nepálska rodina sa pomaly rozrastá. O pár dní prídu domov na víkend aj staršie decká, ktoré študujú na tzv. college v Ilame. Štúdium sa stalo v Nepále za posledné roky významnou súčasťou života mladých ľudí. Negramotnosť sa pomaličky darí znižovať, vzniká množstvo tzv. colleges, kde decká študujú hlavne angličtinu, management, turizmus a ekonómiu. Množstvo škôl je však vzdialených alebo (aj) privátnych a ich financovanie stojí rodičov nie malé peniaze. Mnohí z nich sa zadĺžia alebo predajú majetok, s vidinou lepšej budúcnosti pre svojich potomkov. Náš farmár tak, aby zabezpečil štúdium pre svoje tri deti predal niekoľko desiatok volov a časť farmy, na ktorej jeho rodina kedysi hospodárila.

Farmin´beauty

Kalpana, miestna lesná divožienka, si nás hneď získava svojou prirodzenosťou a detskou veselosťou. Ako správna hinduistka zbožňuje svojich bohov, život a tanec. Čoskoro oslávi dvadsať a oproti svojim európskym rovesníčkam je „čistá ako ľalia". Svojho prvého chlapa (o ktorom sa snáď ešte stále hanbí, čo i len snívať) si jedného pekného dňa už aj rovno vezme za muža.

Celý proces „dopracovania sa k manželovi" (v rámci prvej kasty) by sa nám mohol zdať aj „poněkud" zložitý. Jednoduchšie povedané - chlap si vyhliadne ženu, zistí si súradnice, kde ju hľadať, navštívi jej rodičov...  Rodičia ho vyspovedajú, dohodnú sa medzi sebou a opýtajú sa dcéry, či môže byť. Ak dcéra súhlasí, otec ide skontrolovať situáciu u ňho doma. Ak je všetko v súlade s náboženskými a sociálnymi požiadavkami rodiny nevesty, dochádza k dohode a neskôr snáď aj k svadbe.

Pamätám si celkom dobre, ako som prvý krát uvidela Kalpanu - rozšafne si sediac na priedomí a uťahujúc si z Andrejovej zapustenej brady :)  - „Sadhu Dada, Saddhu Dada...", vykrikuje Kalpana veselo dookola. (Saddhu preto, lebo brada a dada preto, lebo dhai - brat... tak mu toto pekné pomenovanie aj pekne dočasne prischlo).

Prišiel aj Komal, najstarší zo súrodencov, pracuje pre istú lokálnu neziskovku a pozvoľna si dokončuje štúdium. Rozpráva výborne anglicky, takže nám to do veľkej miery uľahčuje situáciu. Vysvetľuje nám ako funguje obchod s čajom, bežný život v Ilame a kde sa dá čo vidieť.

V susednom dome býva strýko s rodinou, kde sa všetko krúti hlavne okolo malého Kushala (alebo babu - nep. chlapča), dvojročného drobca s veľkými očami. V ďaľšom dome býva zase malá, asi dvanásť ročná sesternica, dvaja bratranci - dvojičky, v podobnom veku, opodiaľ taktiež stará mama a ďalšie tety a ujovia, strýcovia a stryné z rozličných strán. Jednoducho taká malá kmeňovitá lazovitá osada, plná rodinných príslušníkov, z ktorých sa zakaždým niekto pristaví u nás doma pozrieť na „bielu tvár", pokecať, priniesť mlieko, odniesť si zemiaky alebo len tak posedieť, pomlčať a pousmievať sa. A to všetko dodáva tomuto miestu neuveriteľnú charizmu, pocit tradičnosti, spätosti s prírodou... No najmä pocit domova, založenom nie na pokrvnom príbuzenstve, prežitom detstve či tom istom pohľade z okna... ale na niečom zložitejšom, hlbšom a univerzálnejšom, spoločnom celému ľudstvu, tlejúcom v kolektívnom vedomí.

 

Príhodi a skúsenosťi

Nakoľko sa nedá samozrejme všetko zachytiť slovne, pokúsim sa v niekoľkých vetách vystihnúť podstatu našich spoločných dní uprostred divočiny. Nasledujúce myšlienkové prúdy predstavujú zmes rozličných situácií, kedy dochádza k plným prežitkom sveta, nám už tak vzdialeného, no pritom toho istého, jedného, pozemského.


- Je 6 hodín ráno. Pijeme presladený čierny čaj, ktorý spoločne s prvými lúčmi slnka zohrieva naše zaspaté telá a prináša počiatočnú dávku energie na prvé povinnosti.  Na ilamskej farme platí už od samotného svitu - najprv práca - potom pláca. Hoci celkom odlišná integrácia do nového dňa ako u nás - v „Kebylande" -  namiesto muesli, sme.sk a rannej kávy, nás čaká kydanie hnoja, cutting grass a varenie pre kravy:). Na počudovanie sme si na nový životný štýl navykli celkom rýchlo, aj keď začiatky boli predsa tak trochu náročné...


- Surya (farmár) sa rehoce, jak ma celú krúti a napína, keď mám rukami naložiť čerstvé kravské  hovienka na vrece a preniesť ich na vermikompost. Ochotne sa na tú činnosť podujíma zprvu sám a niečo mi pritom vysvetľuje, samozrejme po nepálsky:) Prichádza Kalpana a pridáva sa k otcovi. Pozerám na nich s rešpektom a bojujem so sebou ako sa len dá - chvíľu sa cítim ako dáka naničhodná „fifľena" z Európy. Úú, nepríjemné.

Je zaujímavé sa ocitať v rôznorodých životných situáciách. V teoretickej rovine si každý hovie v akýchsi predstavách o sebe, o druhých, o svete... Normálne som sa ako človek považovala za celkom otvoreného, novým veciam prístupného posthippiesaka, všetečníka... :) A zrazu toto - príde dáke to hovno do cesty a môj bezbariérový myšlienkový vchod sa uzavrel... "Sakra! Veď sú to len hovná!" (snažím sa si to celé v sebe odlahčiť:)

Surya ukázali a prenechávajú túto ušľachtilú činnosť ďalej už len nám ženám - mali by sme byť rady, obstarávanie kráv je predsa v hinduistickej zemi čťou - a chlapi si idú veselo dole sekať trávu a bambusy. Kde je naša európska emancipácia?:) No nič, musím sa premôcť, nenechám v tom Kalpanu predsa samotnú, práce je veľa. Spoločne teda prenášame tie guľovité útvary špecifického zápachu z bodu A do bodu B (toto vecné pomenovanie mi spočiatku dosť pomohlo:). Kalpana je na mňa pyšná, vysvetľuje mi aké je to dôležité pre vermikompost, ktorým hnoja celú záhradu. Umývame si ruky - mydlo je domáce, voda dažďová. Nakŕmime ešte kozy a králiky a za odmenu lezieme na strom natrhať si za hrsť moruší. Sedíme na konári a „tajne" pozorujeme chlapov ako nesú z doliny, v košoch, pripevnených na hlavách, trávu, vzdychajú a potia sa. Pcháme do seba tmavé bobule, Kalpana mi nimi maľuje pery (domáce dievky ich zvyknú používať ako rúž), opisujem jej ako to je so vzťahmi a svadbami u nás. Trošku je v rozpakoch.


- Obedujeme v útulnej hlinenej kuchyni. My sedíme za stolom, domáci na zemi. Chceli sme sa pridať, no nedovolili nám to. Sme síce rodina ale sme hostia. Návštevy si vážia a majú svoje miesto (vysvetľujú nám). Teta neustále dokladá Dal Bhat až kým nepraskáme vo švíkoch. Odmietnuť sa nikde nepatrí (aspoň prvé dni:). Po obede sa rozprávame o živote v Európe.

Inak toto je veľmi vďačná téma medzi ľuďmi, ktorí nikdy neopustili Nepál, prípadne Ilam district vôbec. Staršia generácia zväčša nepozná televízor ani internet - ten je dostupný akurát v mestách, teda tak maximálne deckám na výške a aj to vo veľmi obmedzenej miere. Starší domorodci majú teda iba zlomkové predstavy o „inom živote", ktoré vznikli, na základe toho, čo kdesi započuli, či už od svojich detí z miest, predošlých dobrovoľníkov a tak rôzne. Každopádne "náš západný svet" je pre nich symbol nekonečného blahobytu, šťastného života a spokojnosti... No. Čo na to povedať...?:)

Prichádzajú bratia zo susedstva. Na preklad tu máme iba Kalpanu. Dnes to bude zaujímavé :) Ani v tom najviac uletenom sne by ma nenapadlo, že sa raz ocitnem uprostred džungle, kde budem domácemu osadenstvu vysvetlovať, čo je jadrová elektráreň a oni budú na mňa s otvorenými ústami nechápavo zízať:D S Andrejom sa snažíme polopatisticky, gestikuláciou, mimikou a haptikou, za doprovodu Kalpaninho slovníka vysvetliť veľmi zjednodušene ako je možné, že máme (väčšinou) nepretržitý prístup k elektrickému prúdu. Pre Nepálcov v odľahlých častiach krajiny ešte stále niečo ako keby vám mal mimozemšťan opisoval princíp teleportu.


Nepál neprodukuje dostatok elektriny a niekoľko hodinové-až dňové výpadky (v závislosti od počasia a lokality) sú bežným javom. V tejto osadke majú napríklad už asi dva roky prúd - aj to ak sa pošťastí, a tak cca. hodinu denne. Viac im však ani netreba - na dobytie tých pár mobilných telefónov, ktoré majú poniektorí na komunikáciu s deťmi je to akurát (pre cudzinca s nabýjačkou na baterky už horšie - záležitosť aj na dva týždne:). Táto skutočnosť nám však neprekáža, naopak je to luxus, ktorý sme si v tejto krajine našli, ktorý si ceníme. Aj vďaka tomu je práve tvár tohto kúska planéty ešte stále nepoškvrnená modernou civilizáciou. Ľudia sú tu odkázaní na vlastné fyzické a mentálne schopnosti, v súlade s bioritmom prostredia a prirodzenosťou. Nástroje (napr. žarnovy) a postupy sú výsledkom maximálnej spätosti s pôdou, prostredím a ročnými obdobiami.

 

- Pomaly sa stmieva. Sedíme pri hlinenej piecke spolu tri ženy asi s pätnásťročným vekovým odstupom, ja som najmladšia. „Mama" prikladá sušenú kukuricu do piecky, nech sa ešte udrží oheň po večeri na čaj. Jej mladšia sestra sa snaží vyloviť z pamäte nejaké anglické slová, ktoré ju naučili jej deti, aby sa ma opýtala ako sa mám:) Potom sa bavia medzi sebou v ich jazyku, pozerajú na mňa, niečo sa ma pýtajú. Nerozumiem samozrejme ani prt, a tak sa usmievam, a tak sa usmievame. Ich otázky v nepálčine však pokračujú, a tak začnem i ja na nich - pekne po slovensky. Takto sa spolu „hráme" a „chichúňame" asi desať minút a náramne nás to baví. Ešte niekto do partie a prídem si celkom ako v takej Rogožkinovej Kukushke. Krásna situácia.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan, Sagan a opäť Sagan. Chlapec bez nervov je tretí raz majstrom sveta

Pre mňa je to neuveriteľné, výnimočné, vravel slovenský cyklista.

ŠPORT

Čo všetko sa stalo, aby zo Sagana bola superstar

Začínal na sestrinom bicykli, teraz zarába milióny ročne.


Už ste čítali?