Zápisky z Nepálu. Ilam. Časť II.

Autor: Simona Kuciaková | 2.10.2013 o 19:26 | (upravené 10.4.2014 o 17:59) Karma článku: 8,05 | Prečítané:  171x

Naša nepálska rodina sa pomaly rozrastá. O pár dní prídu domov na víkend aj staršie decká, ktoré študujú na tzv. college v Ilame. Štúdium sa stalo v Nepále za posledné roky významnou súčasťou života mladých ľudí. Negramotnosť sa pomaličky darí znižovať, vzniká množstvo tzv. colleges, kde decká študujú hlavne angličtinu, management, turizmus a ekonómiu. Množstvo škôl je však vzdialených alebo (aj) privátnych a ich financovanie stojí rodičov nie malé peniaze. Mnohí z nich sa zadĺžia alebo predajú majetok, s vidinou lepšej budúcnosti pre svojich potomkov. Náš farmár tak, aby zabezpečil štúdium pre svoje tri deti predal niekoľko desiatok volov a časť farmy, na ktorej jeho rodina kedysi hospodárila.

Farmin´beauty

Kalpana, miestna lesná divožienka, si nás hneď získava svojou prirodzenosťou a detskou veselosťou. Ako správna hinduistka zbožňuje svojich bohov, život a tanec. Čoskoro oslávi dvadsať a oproti svojim európskym rovesníčkam je „čistá ako ľalia". Svojho prvého chlapa (o ktorom sa snáď ešte stále hanbí, čo i len snívať) si jedného pekného dňa už aj rovno vezme za muža.

Celý proces „dopracovania sa k manželovi" (v rámci prvej kasty) by sa nám mohol zdať aj „poněkud" zložitý. Jednoduchšie povedané - chlap si vyhliadne ženu, zistí si súradnice, kde ju hľadať, navštívi jej rodičov...  Rodičia ho vyspovedajú, dohodnú sa medzi sebou a opýtajú sa dcéry, či môže byť. Ak dcéra súhlasí, otec ide skontrolovať situáciu u ňho doma. Ak je všetko v súlade s náboženskými a sociálnymi požiadavkami rodiny nevesty, dochádza k dohode a neskôr snáď aj k svadbe.

Pamätám si celkom dobre, ako som prvý krát uvidela Kalpanu - rozšafne si sediac na priedomí a uťahujúc si z Andrejovej zapustenej brady :)  - „Sadhu Dada, Saddhu Dada...", vykrikuje Kalpana veselo dookola. (Saddhu preto, lebo brada a dada preto, lebo dhai - brat... tak mu toto pekné pomenovanie aj pekne dočasne prischlo).

Prišiel aj Komal, najstarší zo súrodencov, pracuje pre istú lokálnu neziskovku a pozvoľna si dokončuje štúdium. Rozpráva výborne anglicky, takže nám to do veľkej miery uľahčuje situáciu. Vysvetľuje nám ako funguje obchod s čajom, bežný život v Ilame a kde sa dá čo vidieť.

V susednom dome býva strýko s rodinou, kde sa všetko krúti hlavne okolo malého Kushala (alebo babu - nep. chlapča), dvojročného drobca s veľkými očami. V ďaľšom dome býva zase malá, asi dvanásť ročná sesternica, dvaja bratranci - dvojičky, v podobnom veku, opodiaľ taktiež stará mama a ďalšie tety a ujovia, strýcovia a stryné z rozličných strán. Jednoducho taká malá kmeňovitá lazovitá osada, plná rodinných príslušníkov, z ktorých sa zakaždým niekto pristaví u nás doma pozrieť na „bielu tvár", pokecať, priniesť mlieko, odniesť si zemiaky alebo len tak posedieť, pomlčať a pousmievať sa. A to všetko dodáva tomuto miestu neuveriteľnú charizmu, pocit tradičnosti, spätosti s prírodou... No najmä pocit domova, založenom nie na pokrvnom príbuzenstve, prežitom detstve či tom istom pohľade z okna... ale na niečom zložitejšom, hlbšom a univerzálnejšom, spoločnom celému ľudstvu, tlejúcom v kolektívnom vedomí.

 

Príhodi a skúsenosťi

Nakoľko sa nedá samozrejme všetko zachytiť slovne, pokúsim sa v niekoľkých vetách vystihnúť podstatu našich spoločných dní uprostred divočiny. Nasledujúce myšlienkové prúdy predstavujú zmes rozličných situácií, kedy dochádza k plným prežitkom sveta, nám už tak vzdialeného, no pritom toho istého, jedného, pozemského.


- Je 6 hodín ráno. Pijeme presladený čierny čaj, ktorý spoločne s prvými lúčmi slnka zohrieva naše zaspaté telá a prináša počiatočnú dávku energie na prvé povinnosti.  Na ilamskej farme platí už od samotného svitu - najprv práca - potom pláca. Hoci celkom odlišná integrácia do nového dňa ako u nás - v „Kebylande" -  namiesto muesli, sme.sk a rannej kávy, nás čaká kydanie hnoja, cutting grass a varenie pre kravy:). Na počudovanie sme si na nový životný štýl navykli celkom rýchlo, aj keď začiatky boli predsa tak trochu náročné...


- Surya (farmár) sa rehoce, jak ma celú krúti a napína, keď mám rukami naložiť čerstvé kravské  hovienka na vrece a preniesť ich na vermikompost. Ochotne sa na tú činnosť podujíma zprvu sám a niečo mi pritom vysvetľuje, samozrejme po nepálsky:) Prichádza Kalpana a pridáva sa k otcovi. Pozerám na nich s rešpektom a bojujem so sebou ako sa len dá - chvíľu sa cítim ako dáka naničhodná „fifľena" z Európy. Úú, nepríjemné.

Je zaujímavé sa ocitať v rôznorodých životných situáciách. V teoretickej rovine si každý hovie v akýchsi predstavách o sebe, o druhých, o svete... Normálne som sa ako človek považovala za celkom otvoreného, novým veciam prístupného posthippiesaka, všetečníka... :) A zrazu toto - príde dáke to hovno do cesty a môj bezbariérový myšlienkový vchod sa uzavrel... "Sakra! Veď sú to len hovná!" (snažím sa si to celé v sebe odlahčiť:)

Surya ukázali a prenechávajú túto ušľachtilú činnosť ďalej už len nám ženám - mali by sme byť rady, obstarávanie kráv je predsa v hinduistickej zemi čťou - a chlapi si idú veselo dole sekať trávu a bambusy. Kde je naša európska emancipácia?:) No nič, musím sa premôcť, nenechám v tom Kalpanu predsa samotnú, práce je veľa. Spoločne teda prenášame tie guľovité útvary špecifického zápachu z bodu A do bodu B (toto vecné pomenovanie mi spočiatku dosť pomohlo:). Kalpana je na mňa pyšná, vysvetľuje mi aké je to dôležité pre vermikompost, ktorým hnoja celú záhradu. Umývame si ruky - mydlo je domáce, voda dažďová. Nakŕmime ešte kozy a králiky a za odmenu lezieme na strom natrhať si za hrsť moruší. Sedíme na konári a „tajne" pozorujeme chlapov ako nesú z doliny, v košoch, pripevnených na hlavách, trávu, vzdychajú a potia sa. Pcháme do seba tmavé bobule, Kalpana mi nimi maľuje pery (domáce dievky ich zvyknú používať ako rúž), opisujem jej ako to je so vzťahmi a svadbami u nás. Trošku je v rozpakoch.


- Obedujeme v útulnej hlinenej kuchyni. My sedíme za stolom, domáci na zemi. Chceli sme sa pridať, no nedovolili nám to. Sme síce rodina ale sme hostia. Návštevy si vážia a majú svoje miesto (vysvetľujú nám). Teta neustále dokladá Dal Bhat až kým nepraskáme vo švíkoch. Odmietnuť sa nikde nepatrí (aspoň prvé dni:). Po obede sa rozprávame o živote v Európe.

Inak toto je veľmi vďačná téma medzi ľuďmi, ktorí nikdy neopustili Nepál, prípadne Ilam district vôbec. Staršia generácia zväčša nepozná televízor ani internet - ten je dostupný akurát v mestách, teda tak maximálne deckám na výške a aj to vo veľmi obmedzenej miere. Starší domorodci majú teda iba zlomkové predstavy o „inom živote", ktoré vznikli, na základe toho, čo kdesi započuli, či už od svojich detí z miest, predošlých dobrovoľníkov a tak rôzne. Každopádne "náš západný svet" je pre nich symbol nekonečného blahobytu, šťastného života a spokojnosti... No. Čo na to povedať...?:)

Prichádzajú bratia zo susedstva. Na preklad tu máme iba Kalpanu. Dnes to bude zaujímavé :) Ani v tom najviac uletenom sne by ma nenapadlo, že sa raz ocitnem uprostred džungle, kde budem domácemu osadenstvu vysvetlovať, čo je jadrová elektráreň a oni budú na mňa s otvorenými ústami nechápavo zízať:D S Andrejom sa snažíme polopatisticky, gestikuláciou, mimikou a haptikou, za doprovodu Kalpaninho slovníka vysvetliť veľmi zjednodušene ako je možné, že máme (väčšinou) nepretržitý prístup k elektrickému prúdu. Pre Nepálcov v odľahlých častiach krajiny ešte stále niečo ako keby vám mal mimozemšťan opisoval princíp teleportu.


Nepál neprodukuje dostatok elektriny a niekoľko hodinové-až dňové výpadky (v závislosti od počasia a lokality) sú bežným javom. V tejto osadke majú napríklad už asi dva roky prúd - aj to ak sa pošťastí, a tak cca. hodinu denne. Viac im však ani netreba - na dobytie tých pár mobilných telefónov, ktoré majú poniektorí na komunikáciu s deťmi je to akurát (pre cudzinca s nabýjačkou na baterky už horšie - záležitosť aj na dva týždne:). Táto skutočnosť nám však neprekáža, naopak je to luxus, ktorý sme si v tejto krajine našli, ktorý si ceníme. Aj vďaka tomu je práve tvár tohto kúska planéty ešte stále nepoškvrnená modernou civilizáciou. Ľudia sú tu odkázaní na vlastné fyzické a mentálne schopnosti, v súlade s bioritmom prostredia a prirodzenosťou. Nástroje (napr. žarnovy) a postupy sú výsledkom maximálnej spätosti s pôdou, prostredím a ročnými obdobiami.

 

- Pomaly sa stmieva. Sedíme pri hlinenej piecke spolu tri ženy asi s pätnásťročným vekovým odstupom, ja som najmladšia. „Mama" prikladá sušenú kukuricu do piecky, nech sa ešte udrží oheň po večeri na čaj. Jej mladšia sestra sa snaží vyloviť z pamäte nejaké anglické slová, ktoré ju naučili jej deti, aby sa ma opýtala ako sa mám:) Potom sa bavia medzi sebou v ich jazyku, pozerajú na mňa, niečo sa ma pýtajú. Nerozumiem samozrejme ani prt, a tak sa usmievam, a tak sa usmievame. Ich otázky v nepálčine však pokračujú, a tak začnem i ja na nich - pekne po slovensky. Takto sa spolu „hráme" a „chichúňame" asi desať minút a náramne nás to baví. Ešte niekto do partie a prídem si celkom ako v takej Rogožkinovej Kukushke. Krásna situácia.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?