Zápisky z Nepálu. Ilam. Časť I.

Autor: Simona Kuciaková | 18.8.2013 o 17:33 | (upravené 10.4.2014 o 17:46) Karma článku: 10,48 | Prečítané:  241x

Do Ilamu prichádzame z „Kathmandu City" po čiastočnej aklimatizácii a kultúrnom šoku číslo jedna. Myslím, že nebude príliš povrchné, keď skonštatujem, že Kathmandu jednoducho za veľa nestojí a netreba sa tam dlhšie zdržiavať. (Niečo iné je zase Kathmandu Valley, okolie mesta, plné starobylých i nových kláštorov či pamiatok uprostred prírody). Preto k nemu len krátko.

Prvý deň na ďalekom východe. Kde je tu východ?

Prvé zoznámenie s „tretím svetom" alebo presnejšie s rozvojovou zemou bolo celkom intenzívne. Množstvo zmiešaných pocitov, z celého balíka vplyvov, ktoré vám táto zem „daruje" bezprostredne po pristáti, sa snáď ani nedá popísať. Myslím, že to ani nie je potrebné, nakoľko každý z nás by si to prežil po svojom. Pre mňa osobne to bol ale mnohodimenziálny stret, na čom sa podpísali nepochybne i moje predstavy a očakávania, ktoré som si so sebou priniesla. Vysnená vízia spirituálneho mestečka, poskladaná z nahromadených, po dlhé roky dobre uskladnených predstáv, narazila hneď na hrubú stenu už počas cesty taxíkom do jednej z najznámejších časti mesta, Thamelu. Prach, špina a davy motoriek, predierajúcich sa po rozbitých cestách hlavného mesta pripomínajú skôr planétu chaosu ako duchovné oppidum:)

Ok, ale neprišli sme sem predsa do dokonale zostrihaného dokumentu s hudobným podmazom „Óm mani padme hum" ale do reálnej krajiny, ktorá nie je len o Kathmandu. Nakoniec i toto mesto má niečo do seba, keď sa človek zžije s lokálnou atmosférou a nájde aj iný uhol pohľadu. To, že Durbar Square (UNESCO), stredoveké námestie s posvätnými chrámami, je spoplatnené na tamojšie pomery celkom vysokými číslicami a namiesto starostlivosti vyvoláva skôr dojem bláznivého trhoviska, smetiska a žobráckeho sídliska ako hlboký dojem z genia loci, je jedna vec (bordel a korupcia sú i tu základné atribúty krajiny). Iná vec je Bouddhanath a kláštorné objekty v blízkosti Kathmandu, kde sa dá celkom v pokoji zaujať miesto pozorovateľa a vychutnávať atmosféru bežného života.


Na východ (východu) do raja

Ilamský región pripomína akési podhorské kráľovstvo čaju. Rozpína sa prevažne v tzv. midhills-och východnej časti krajiny (cca 1500-2000 m n.m.) a susedí s indickým, o niečo zvučnejším Darjeelingom. Celá oblasť má dostatok vody, a tak umožňuje domácim pestovať okrem presláveného kvalitného čaju i rozličné plodiny, ktoré im zabezpečujú (zväčša) maximálnu sebestačnosť. V Ilame je množstvo menších i väčších, prevažne rodinných, fariem - čo je zaujímavé, práve organických a dotovaných vládou. Decká chodia do škôl, kde sa učia anglicky a neskôr majú možnosť študovať i na tzv. college a získať príslušnú akreditáciu. Náboženské zastúpenie predstavujú predovšetkým hinduisti, ktorí si dodnes udržujú svoje tradície a zvyklosti, kastovný systém je stále zárukou triednej nepriestupnosti a dohodnutých manželstiev.

 

Taká autobusová anekdotka

Ilam je od Kathmandu vzialený cca 700 km, čo predstavuje v nepálskych cestovných  podmienkach asi 18 hodín jazdy autobusom. Cesty su kľukaté, úzke a náročný terén umožňuje priemernú rýchlosť 40 km/h. Dôležité su tiež prestávky, ktoré Nepálci jednoducho - „radi a často".) Znamená to, že každé dve hodiny je prestávka v nejakej prícestnej putike, kde si dajú čaj a nejakú pikošku. Minimálne raz za cestu nesmie chýbať národný Dal-Bhat, typický svojím niekoľkonásobným dokladaním, pri ktorom strávia i vyše hodiny.

V autobuse sme jediní bieli. Zvláštni pocit, na východ Nepálu turisti veľmi nesmerujú, navyše je koniec sezóny. Je celkom stiesňujúce byť stredobodom pozornosti v uzavretom priestore. Usmievame sa a snažíme sa pôsobiť priateľsky. Ľudia poväčšinou zazerajú (neskôr zistíme, že ich prísny pohľad je len bežným, zväčša celkom neškodným výrazom). Andreja to už prestáva baviť a najradšej by ženskej, ktorá sedí napravo od nás oviazal celú tvár igelitkou, čo máme pod nohami a otočil jej aspoň tú hlavu nejako naopak. Nakoniec sa mu podarí zaspať.

Zastavujeme na „cikpauzu" uprostred noci kdesi pri benzínke. Záchody neďaleko predstavujú dvakrát dve steny, postavené k sebe v pravom uhle - napravo pre chlapov a naľavo pre ženy. Predstavovala som si za tými múrmi niečo na štýl tureckých záchodov, oddelených aspoň nejakým kúskom steny, nakoľko tam chodili ženy stále po troch. Omyl. Prichádza rad na mňa. S dvoma „zasuknenými" ženami v strednom veku vkročíme na trávnatý plac - asi 10 m švorcových - kde máme spoločne vykonať potrebu. Ženy sa smejú, sťahujú sukne, no ja sa ale pekne vraciam na koniec radu, aby som dosiahla svoje súkromie. Áno, v určitých prípadoch som zásadová.

Asi o jednej v noci nám pustia bollywoodsky film, ktorý sa zvučne ozýva po celom autobuse. Samozrejme telka je vpredu, hneď pri našich sedadlách, a tak po zvyšok cesty už nespíme. Boollywoodska klasika ale má niečo do seba, trblietavý tmavý superman dáva najavo svoje sexuálne sympatie voči nádhernej Indke s odvážne odhaleným ramenom tým, že ju chytá okolo pása a zmasakruje všetkých naokolo. Potom idú spolu na diskotéku, pijú drahé drinky a často používajú mobilný telefón.

Nad ránom vystrieda telku nepálsky pop, ktorý je niečo ako mix toho, čo bol ten európsky a americký v 90. rokoch ale o stupeň znesitelnejší, lebo inštrumentálnejší, no zase s výrazne vyššie položeným hlasom. Takže vlastne neodporúčam a neodporúčam vôbec nadránom...

 

Charali, Biblionte a miestny kolorit

Okolo 5 ráno sme konečne v ilamskom distrikte. Vystupujeme v malej obci Charali, odkiaľ nás čaká ešte pár hodín cesty na sever do dedinky Bibliante, poslednej zastávky od našej farmy, kde sa už cez džungľu musíme dostať po svojich.

Sedíme rozložení hneď za rohom, odkiaľ nás autobus vyhodil, v bezpečnej vzdialenosti od všetkých otravných taxikárov, ktorí sa nám s radosťou ponúkajú za 5 až 10 násobnú cenu. Niet sa čo čudovať, veď napokon, sme bieli - v preklade bohatá korysť zo Západu. Pristavujú sa dvaja miestni mladíci, ktorí nás pozývajú na čaj a pomáhajú nám nájsť nejaký bus hore. Študujú v neďalekej Kakarbithe na indických hraniciach a vedia výborne anglicky. Cítia sa byť poctení našou návštevou a nadšene nám popisujú svoje rodné okolie. Asi po hodine sa rozlúčime, čaká nás ešte divoká jazda rozheganým lokálnym mini busom, serpentínami, vyše tisíc výškových metrov.

O pár hodín neskôr, v osade Biblionte. Pred papierníctvom posŕkavame čaj, ktorý nám pripravil jeden milý domáci učiteľ angličtiny a čakáme na nášho farmára. Domáci klasicky posedávajú pred svojími obchodíkmi, obzerajú si nás s úžasom ako decká pandy v zoo a „vykecávajú" o všetkom možnom.  Sme dohodnutí, že si nás príde vyzdvihnúť, aby sme sa cestou nestratili. Asi po hodine prichádza 14-ročný chlapec Kumar, ktorý nás samozrejme hneď rozpoznáva a predstavuje sa ako majiteľ farmy. Celkom normálny chalanisko v rifliach a košeli s veľkými očiskami, chudučký a ako každý chlap v jeho veku, pôsobí o pár rokov mladšie. Sme trošku v úžase, čakali sme niečo staršie a vyššie ale to predsa nie je dôležité:) Vysvetľuje nám, že nás čaká vyše hodinová prechádza k jeho domu, čo nás nie veľmi povzbudzuje, nakoľko máme so sebou napchaté ťažké trekové haraburdy a za sebou prebdetú noc. Podľa popisu farmy sme čakali tak desať minút chôdze ale začíname si zvykať na nepálske odlišné vnímanie času a priestoru, ktoré sa málokedy približuje skutočnosti. Teda našej západnej skutočnosti. Desať minút, hodina, tri hodiny nepredstavujú prakticky žiadne významné časové rozdiely.

 

Welcome on farm

Veľkou výhodou bolo, že Kumar vedel aspoň trošku anglicky, a tak sme sa počas cesty dozvedeli niečo o živote na ich farme. Zistili sme, že jeho rodina pozostáva okrem rodičov a súrodencov, ktorí študujú v okresnom (džípom cca. hodinu vzdialenom) Ilam Bazaare, aj z otcových bratov a ich žien a detí, ktorí žijú hneď v susedstve. Anglicky nehovorí nikto, iba deti, ktoré sú často mimo domova, v škole.

Asi po hodine cesty klesáme z hlavného chodníka a ocitáme sa uprostred farmy. Kumar sa kdesi vytratil a kým sa spamätáme, pozoruje nás asi zo päť párov očí nižších postavičiek, odetých v tradičných šatách. Postupne vyliezajú z malých domčekov ďalší rodinný príslušníci a všetci nás obkolesia. Na tvári majú prekvapenie a široký úsmev. Sme trošku v šoku, z každej steny na nás hľadia obrazy hinduistických bohov a podobné krikľavé výjavy, dostávame tiku (červenú bodku) na čelo, krištál cukru, moruše a roti (sladký okrúhly chlieb, pripomínajúci šišku). Do toho ešte kytičku kvetov a následne nás posadia na lavičku pred hlinenú kuchyňu. Všetci stoja pred nami, pýtajú sa nás čosi po nepálsky a prezerajú si nás od hlavy po päty. Niečo si šuškajú a chichúňajú sa. Sakra. „Utekajme kým sa dá!" skrslo mi hneď v hlave. Nedá sa, všade naokolo džungla a do civilizácie ďaleko. Je horúco a sme polomŕtvi. Treba sa na to všetko vyspať...

Druhý deň je už všetko svetlejšie, počiatočné napätie opadá a postupne sa zoznamujeme s domáckym životom. Vstávame už o 6 a Kumar s otcom nám vysvetľujú ako nachovať kravy. Tie prichádzajú na rad stále ako prvé. Následne bereme kosy a ideme dole do údolia nasekať trávu. Kumar tlmočí svojho otca - „Cíťte sa tu prosím ako doma, odteraz ste naša rodina...". Nad hustými lesmi stúpa okrúhle oranžové slnko, volanie divočiny sa práve začína.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?